Kostoly sa vždy stavali na stretnutie s Bohom. Je to a vždy bude výnimočné miesto – iné než ostatné budovy. Pred asi 15 rokmi ma po omši oslovila jedna babička. Babičky sú veľmi milé ženy, ktoré mladým zaručia, že všetko vybavia. Išlo o krst vnuka alebo vnučky. Hneď od začiatku som babičku zdvorilo odmietol: „Ste veľmi milá, ale ja potrebujem hovoriť s rodičmi dieťaťa.“ Bola neodbytná a že to ona všetko zariadi. Tak ma donútila k dialógu: „Majú svadbu v kostole?“ Ticho. „Majú aspoň civilnú svadbu?“ Ticho. „Chodia aspoň niekedy do kostola?“ Tu už bola reakcia. „A na čo je kostol? Môžem sa modliť všade, aj v lese, aj na lúke.“ Ja som sa otvorene pousmial a povedal: „Pani, mám skúsenosť, že ak sa človek nemodlí v kostole, tak sa nemodlí vôbec.“ Pani bola dobrá. Tiež sa pousmiala a odpovedala: „No áno, máte pravdu.“ S úsmevom sme sa rozlúčili.
Majú naše modlitby a predovšetkým účasť na nedelnej omši nejaký vplyv na náš život? Majú, aj keď nevieme aký. Spomínam si na príbeh jedného dôstojníka na veľkej turistickej lodi. Mali tam kaplnku a každý deň skoro ráno im kňaz slúžil omšu. Dôstojník bol na každej omši. Potom mal službu a bol na svojich podriadených, ktorí čistili palubu, nepríčetne hrozný. Až jeden nevydržal a priamo sa ho spýtal: „Pane, každý deň ráno ste na svätej omši a pritom ste tak hrozný. Ako to vysvetlíte?“ Odpovedal: „Vo mne je taká zlosť, že ak by som nebol na stretnutí s Všemohúcim, tak by som vás všetkých hodil cez palubu!“
P. Ondřej
Publikované vo Farskom liste jún 2025 Farní list červen 2025 (5.41 MB)
