V advente počujeme otázku, ktorá sa kladie mnohým známych ľudí: „Čo si vybavujem, keď počujem Vianoce?“ Odpovede ma často sklamú. Ale začal som sa pýtať sám seba: „Čo si vybavujem, keď myslím na Vianoce?“ V môjho života dochádzalo k určitému vývoju v chápaní Vianoc.

 

Ako dieťa som vnímal sviatky ako niečo krásne. Už aj samotný advent, keď som každé ráno od pondelka do soboty cestoval na šiestej hodine spolu s kamarátmi na roráty za Pánom Bohom. Ranná omša, atmosféra, lampión s kresťanskými motívmi, polotma v kostole, oltáre, sochy a okná vyzerali tak nejak inak. To všetko som si ako dieťa uvedomoval, že je to iné ako môj bežný život. Štedrovečerná večera, kde sme si v rodine navzájom priali. Polnočná a potom pozorovanie s úžasu, ako otec hneď po návrate z polnočnej dojedá posledný kus kapra, ktorý zostal po večeri. Prvý a druhý deň sviatku boli rodinné návštevy jednej a druhej babičky. Musím naznačiť, že dedkovia tam tiež boli, ale vždy sa hovorí aj tu u nás: „Ideme za babičkou.“ Tam celá široká rodina spoločne slavila. Bral som to vždy ako samozrejmosť, že Boh, ktorý nás stvoril, sám prišiel k nám skrze rodinu, a tak aj my slávime v rodinách.

 

Obdobie strednej školy ma posúvalo bližšie k oltáru a k Bohu. V tomto čase sa musí človek s pomocou rozumu rozhodnúť o existencii Boha. O polnoci 24. decembra to bola česť, keď som mohol presne o polnoci ako ministrant udrieť do gongu dvanásťkrát a hneď začala prvá koleda (v advente koledy vtedy neboli) a omša. Vždy tá prvá koleda o polnočnej bola „Bóg się rodzi, moc truchleje“ (Boh sa rodí, moc sa chveje). Človek vedel, že s Bohom, ktorý prichádza, je plne slobodný. A bolo to obdobie totality a prenasledovania cirkvi. Keď sa spievali slová koledy „moc sa chveje“, tak všetkým bolo jasné, o koho ide. Napoviem len, že sa nejednalo o Herodesa a Rimanov. V kostole človek čerpal slobodu, odvahu a cítil, že tu načerpá najväčšiu silu a požehnanie do ďalšieho života.

 

Vzpominám aj na slová kamaráta pátra Rudolfa, ktorý vždy opakoval pred 25. 3., že kto nepamätá na Zvestovanie Pána, tak ten nemôže oslavovať Vianoce. Je to tak.

 

V dospelom živote si to len späťne všetko uvedomujem a uisťujem sa v presvedčení o veľkej láske Boha ku každému z nás. Vianoce ako sviatky Nariadenia Božieho Syna ukazujú na neobmedzenú lásku Boha a ako on sám nám chce byť nablízku. A keď ma niečo sklamé, nech je to jednotlivec, skupina, voľby a podobne, tak si hovorím: „Len v Tebe, Bože, je svetlo, a nie je v Tebe nijaká tma!“

 

Nech dobrý Boh žehná všetkým ľuďom dobrej vôle!

 

P. Ondřej Urbisz

Foto: Robert Beníček

 

Publikované v decembrovom Farnom liste Farní list prosinec 2024 (3.58 MB)